Toho, kto si želá iba pokoj, tvrdo zasiahnu osud a biológia. Obyčajní ľudia prežívajú neobyčajné životy. Periféria zrazu žije samotnou esenciou histórie. Je to kvôli času a miestu? Generácia
medzi dvoma epochami, krajina medzi veľkými svetmi. Toľko delení! A k tomu veľa lásky a alkoholu – prítomných veľmi prirodzene.
Jānis Joņevs, spisovateľ, Lotyšsko
Raz dávno bola krajina, kde nad národom držal moc autoritársky režim. Ale jedného dňa vzbĺkla revolúcia a systém sa zrútil. Krajina sa rozdelila na dve. Ľudia sa rozpadli na kusy. Bolelo to a bolesť pretrvala, keď začali hľadať cestu vpred – niektorí usilovne, iní menej. Topografia bolesti sa rozvíja ako prepracovaný príbeh, ktorý hlboko preniká do trápenia troch generácií a odhaľuje jeho nespočetné podoby, či už surrealistické, hyperrealistické alebo postapokalyptické. Na jeho vrchole stojí muž menom Adam, ktorý má šancu prerušiť tento začarovaný kruh a vrátiť seba, svoju rodinu a krajinu späť do rovnováhy. Na konci je nádej.
Alexandra Salmela, spisovateľka, Fínsko
Sčasti kritický portrét života na dnešnom Slovensku, sčasti triezvy pohľad na jeho nedávnu minulosť, kde eufóriu Nežnej revolúcie vystriedal rastúci cynizmus, a sčasti mrazivý obraz dystopickej budúcnosti. Ambiciózny debutový román Ivana Lesaya šikovne mení perspektívy, pričom necháva čitateľa hádať vzťahy medzi tromi protagonistami: krásnou študentkou Naďou, ambicióznym novinárom Jarom, a Adamom, mladým mužom, ktorý spadne na zem z omamných technologických výšin.
Julia Sherwood, prekladateľka, Veľká Británia
Zvyčajne nepoznáme minulosť, nerozumieme prítomnosti a neodvažujeme sa predstaviť si budúcnosť. Ale Ivan Lesay pozná, rozumie a tiež si trúfa predstaviť. Vo svojom výnimočnom triptychu nás berie na cestu naprieč časom – od komunistického Československa cez transformačnú súčasnosť Slovenska až do futuristického sveta zajtrajška, kde môžu ľudia konečne prežívať všetky svoje fantázie, práve tie, ktoré minulosť zakazovala a prenasledovala, a ktoré prítomnosť sľubovala naplniť, len aby tieto sľuby kruto rozdrvila. Topografia bolesti je prekvapivý príbeh o svetoch včerajška, dneška a zajtrajška, odvážna spisovateľská odysea od talentovaného autora, ktorá si vyžaduje rovnako odvážneho a talentovaného čitateľa.
Goran Vojnović, spisovateľ, scenárista a filmový režisér, Slovinsko
Poznámky redaktorky na okraj debutu Ivana Lesaya Topografia bolesti
Často mi napadá, že spisovateľovi neprospieva, ak je práve len spisovateľom, ak sa príliš zahľadí do seba a do remesla. Potom začne písať o písaní, rozdrobovať formu, vymýšlať metasrandy, a to všetko sa eště dá, ak nestratí zo zreteľa, že to je jedna z možností a nie nutné vyústenie súčasného umenia. Mnohí súčasní naši autori takú sebereflexiu nemajú.
Ak sú tri príbehy z knihy Topografia bolesti, ktoré nám predkladá Ivan Lesay, napriek svojej rozmanitosti všetky vierohodné, ak sú jeho traja hrdinovia tak i plnokrvní, možno je to tým, že Lesay nie je umelec z povolania. Možno k nemu ešte nedorazili správy, že autor je mŕtvy, že príbeh sa prežil a že v kurze je introspektívna próza. Nerezignoval na možnosť výpovede, ktorá by mala širšiu platnosť, ani neodráža rozpad či rozvoľnenie hodnôt rozpadnutou či rozvoľnenou formou. Je to rozprávač, ak ho poznáme (a máme radi), a stav sveta reflektuje príbehom.
Pred niekoľkými rokmi sa česká kritička Eva Klíčová v krátkej sérii článkov pre Salon, štvrtkovú prílohu denníka Právo, zamyslela nad tým, či náš spôsob vnimania literatúry nie je vlastne už zastaraný. Zvykli sme si oddeľovať brak (oddychovú, spotrebnú tvorbu) od kvalitnej literatúry (t. j. štylisticky kultivovanej a významovo bohatšej), a kritika sa, samozrejme, venovala iba tej kvalitnej. Čo ak už to nemá zmysel? Nemala by sa elita presťahovať „do druhého patra“, nemohla by byť kvalita zároveň zrozumiteľná, prístupná? Lesayova kniha je podľa mňa povšimnutiahodným vykročením práve týmto smerom.
Naďu, protagonistku prvej novely, prinúti nečakaná diagnóza zrevidovať svoj život, a k tomu Naďa napokon pristúpi dosť radikálne. Lesay píše pútavo, takmer senzačne, text chvíľami zaváňa takzvanou ženskou literatúrou, ale zároveň sa nikdy celkom nestratí významová nadstavba, myšlienková rozporuplnosť. Druhá novela, Jarov príbeh, je štylisticky striedmejšia, ale opäť máme do činenia s prepracovanou postavou, ktorej (na pohľad možno pochybné) rozhodnutia sa nehodnotia, ale skôr problematizujú. Na záver prichádza Adam a táto tretia novela svojím spôsobom zasa načrie do žánrových postupov (sci-fi), aj tentokrát bez väščích kvalitatívnych ústupkov (štylisticky sa pritom vracia k úvodnej bujnosti, ba eště ju stupňuje, jazyk už chvíľami akoby prerastal sám seba). Je možné písať inteligentne aj strhujúco.
Nechcem prechváliť, nemilujem tú knihu bezvýhradne a v niektorých bodoch sme sa s Lesayom počas spoločnej práce nezhodli. Ale zároveň som bola veľmi rada, že sa našli miesta, keď trval na svojom a dokázal argumentovať (veď by to hádam bolo tragické, umelec bez názoru a bez vôle), a kniha mi aj bez ohľadu na výhrady bola a je blízka. Nechcem o knihách uvažovať týmto spôsobom, ale istý čas, keď bola práca najintenzívnejšia, mi napadalo, že Lesayovi sa niečo, o čo som sa ja sama pokúšala vo svojej poslednej próze, podarilo lepšie. Žiadne objektívne „lepšie“ asi neexistuje, samozrejme; iba sme rôznými spôsobmi pristúpili k rovnakým témam. Tak či tak, Nadine úvahy o tele, snaha zmieriť sa s ním a zabývať sa v ňom, úvahy o tom, čo ju definuje ako človeka, a Adamova besná priebojnosť a prázdne ruky, neistota identít a potreba oprieť se o niečo vonkajšie, to ma nesmierne oslovuje, umelecky aj ľudsky. Iste, dalo by sa poznamenať, že tieto témy sú azda nadčasové.
Zvláštne, že sa toho Lesayovi do textu pomestilo toľko. Pritom stále myslím na to, že tak ako môžeme Bielu veľrybu čítať ako dobrodružný príbeh a na alegórie kašlať, tak sa aj Topografia bolesti dá zhltnúť ako zbierka žánroviek, filozofiu si nemusíme nevšímať. Filozofia, to znie zaprášene! A možno je v oboch prípadoch príbeh tým ružovým obalom, tým pridaným cukrom, vďaka ktorému ľahšie zhltneme tabletku, a ten myšlienkový obsah potom už nejako podprahovo pôsobí..
Aj tomu sa teším, že kniha vychádza v Ikare. Chápem, že denne pribúda ozaj obrovské kvantum pôvodnej aj zahraničnej tvorby a všetci hľadáme nejaké záchytné body, podľa ktorých by sme sa zorientovali, ale treba si uvedomiť, že to sú práve len orientačné body a nie samostatne funkčné kritériá kvality. Nebude mať nejaké vydavateľstvo v portfóliu iba crème de la crème len zato, že je malé a žije z grantov Fondu na podporu umenia. Rovnako Ikar nie je iba lacná romantika, nahí vojvodovia a Grishamove trilery. Nerobím si ilúzie, že jedna kniha niečo zmení, naopak, možno aj Lesaya recenzenti prehliadnu alebo prirýchlo zaškatuľkujú práve preto, kde vyšiel, ale aj tak je to dobre – Ikar prekvapil a dal šancu nevšednému debutu, možno nejaký kritik prekvapí a dá šancu Ikaru.
Je dosť ťažké písať o knihe, ktorú som redigovala, tým skôr, že je vlastne celkom čerstvá. Uľahčím si to odchodom na priznané pole subjektivity. Čítala som Lesayov text veľakrát, sú tam miesta, nad ktorými stále trochu vraštím čelo, a miesta, ktoré mám rada. Ale najbližší mi vždy bol Adam, a zvlášť jeho vzťah s Inge. Na tom je čosi krásne a trýznivo clivé, čo sa ma už pri prvom čítaní dotklo a pri daľších sa snáď ešte prehĺbilo.
Také chvíle mi možno ospravedlnia celú knihu, ak keby bola slabá. A od takých by sa kritik mal odosobniť, aby – takmer som v pokušení povedať, že možno ani nezáleží na kritike – ale na tom, aby sa našlo dosť čitateľov, ktorí si tam nájdu také miesto. Svoje. Čas ukáže.
Topografia bolesti je zvláštny text, mocnejšia než príbeh je atmosféra zmaru, akýsi neustály pocit straty zmyslu existencie. Je to text, v ktorom by ste nechceli žiť, lebo ani jedna z postáv nemá šťastie a dobro vo svojom osude. A predsa nás to priťahuje, lebo hovorí o našich životoch nedávno, teraz a v blízkej budúcnosti. S Ivanom Lesayom sme sa stretli na čaji v kníhkupectve.
Ekonóm, finančník a literatúra, dva celkom odlišné svety. Prečo ste sa rozhodli písať?
Mňa literatúra vždy bavila ako konzumenta. A mal som taký sen, že raz napíšem knihu. Ale dlho som si myslel, že je nereazilovateľný, lebo som sa vybral kariérne iným smerom, čo ma tiež veľmi baví. Ale potom som začal vlastne pre dcéru vymýšľať rozprávanie, a začal som písať knihu vlastne pre ňu. To, že sa to podarilo publikovať, to bolo len plus. A to ma naštartovalo, že by som vlastne mohol napísať aj dospelácku knihu.
Ale ekonómia, financie, politológia, to sú exaktné a vážne témy. A fikčný svet je omnoho viac o fantázií a vymýšľaní, nie? Je to pre vás únik?
Tak trochu to aj súvisí, lebo v ekonómii a politológii som sa venoval a venujem sa výskumu spoločnosti. A to je snaha pomenovať to, čo sa deje. Ale prostriedky vedy mi pripadajú do istej miery nedostatočné, respektíve ten akademický jazyk je veľmi presný, exaktný, sú tam vzorce a štruktúry. Ale pokiaľ človek nechce byť akademický vševedko, tak sa musí špecializovať na nejakú časť, výsek poznania. A to ma zväzovalo. Preto som sa chcel to svoje videnie a vnímanie sveta formulovať nejako inak. A osobné príbehy môžu byť presne cestou, ako hovoriť veľa aj o spoločnosti a jej videní.
Váš román je vo svojej podstate realistický, aj keď jeden z príbehov je víziou budúcnosti. Hovorí však skôr o morálnom stave ostatných tridsiatich rokov. Spadli sme pri formovaní nového štátu do ľudskej a morálnej krízy?
Pomenovali ste to presne. Ja som sa venoval práve procesu transformácie Strednej Európy a v nej Slovenska v ostatných desaťročiach. Ale uvedomoval som si, že je to fascinujúca doba. Mnohé veci dnes vnímame ako samozrejmé, ale ten prerod bol obrovský a nie každý môže povedať, že bol pre neho úspešný. Chýbal mi do istej miery pokus o umelecké uchopenie doby, ako napríklad uchopil istú časť premeny Peter Pišťanek a jeho Rivers of Babylon. Veľmi mi pomohla kniha amerického historika Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou, ktorá sa pozerala na dejiny našej nežnej revolúcie „zdola“, teda očami ľudí z ulice. Proste ľudia často vidia dejiny cez svoje vlastné osobné životné príbehy a sú to iné dejiny, než tie, ktoré sú „veľké“, tie politické. A z toho sa postupne rodili príbehy, najprv vlastne príbeh Jara, ktorý je chronologicky prvý, aj keď v knihe druhý, potom príbeh Nade zo súčasnosti a potom sa sformoval akýsi vizionársky pohľad Adama v treťom príbehu, ako by sa vlastne spoločnosť mohla vyvíjať.
Odraz dejín vo vašich ľudských príbehoch hovorí aj o tom, že žijeme v bezútešnej dobe.
Spoločenská realita má silný vplyv na každého, nevyhneme sa jej. Môj pôvodný naivný zámer bol v prvom rade písať o dobe a využiť príbehy jednotlivcov. Ale potom si postavy začali robiť to, čo chceli a bol som prekvapený, že sa potvrdili slová iných autorov – postavy ožili. Až som zabudol na pôvodný zámer a nechal som sa viesť ich životmi. Ale tá doba, pohľad na ňu, v knihe nakoniec ostali. A som rád, že prví čitatelia tam ale predsa len našli, čo som tam pôvodne chcel dať, teda pomenovanie doby, o ktorej hovoríte aj vy. Je to príbeh o transformácii režimu, ale aj o transformácii ľudí a o tom, že nie každý je víťazom.
21. storočie nás urobilo slobodnými, individuálnymi, ale aj nešťastnými. Žijeme v hyperkonzumnej dobe, ale akoby nám chýbala ľudskosť a zmysel bytia. To cítim z vášho románu. Chýba nám dnes zmysel života, vízia?
Chcel by som veriť, že nie, nechýba, ale nie som si istý. Možno ten zmysel života je až príliš veľké slovo, rozprávam príbehy ľudí, ktorí možno majú problém s vlastnou identitou. Spoločnosť je dnes roztrieštená, nemáme identitu a v budúcnosti to môže byť ešte horšie. Sloboda je super, ale vidíme slobodných ľudí – ten prvý z nich má obrovské ideály a narazí na obyčajnú realitu postkomunistickej krajiny. Naďa nemala žiadne ideály, ale choroba jej vystaví situácii, ako prežiť a zvolí si možno až extrém. A Adam je zasa človek mimo kontextu svoje novej doby. Ale verím napriek tomu marazmu, že má zmysel snažiť sa a hľadať.
Ale literatúra môže byť aj varovaním nám v spoločnosti chýbajú isté vrstvy. Po literárnej stránke musím povedať, že váš text je veľmi kultivovane napísaný. Čo je vaša obľúbená lektrúra?
Som pestrý čitateľ. Doma čítam vyslovene iba beletriu. Srdcovky sú napríklad Zadie Smith, ale mám rád aj psychologické kriminálky írskej autorky Tany French, zo slovenských autoriek ma zaujala Alexandra Salmela a jej Antihrdina či Mika Rosová, Zuzka Kepplová, Mišo Havran.
Vaše rozprávanie tiež patrí skôr k tej literatúre, ktorá si vyžaduje od čitateľa aj spoluprácu a intelektuálnu pozornosť. Hráte sa s čitateľom? Chcete, aby čítal pozorne?
Je to moja prvá dospelácka kniha, tak ešte neviem. Ale ja som rád, keď nie je kniha prvoplánová, ak sa autor cez príbeh snaží povedať aj čosi viac, ak treba pri texte vydávať aj istú intelektuálnu námahu. Knihu som, napríklad, písal v časovom slede, až neskôr som vlastne prvý a druhý príbeh prehodil. Ale myslím si, že k dobrej knihe patrí aj príbeh, aj tá primeraná miera náročnosti. Ale to treba objaviť. Mne sa páči, že počas karantény napríklad moja staršia dcéra, 13 ročná, objavila knihy a začala čítať. Moja žena, psychologička, hovorí, že viac, než nejaké príkazy a zákazy fungujú modely a vzory, takže keď nás deti vidia hoci čítať, to sa na nich nalepí.
Martin Kasarda
rozhovor v Magazíne o knihách, príloha denníka SME
Jedným zo znakov literatúry posledných desaťročí je asi to, že stratila román. Postupujúca modernosť viedla k fragmentácii, ktorej okúzľujúco trblietavé čriepky sa rozsypali nad umeleckým prejavom akoby v túžbe prekryť možno neželaný paradox – že s moderným trieštením stráca silu generačnej výpovede. Topografia bolesti Ivana Lesaya, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve IKAR, má obsah a rozmer takmer románový. A keďže výpoveď by mala mať na čo nadväzovať, aby mohla byť generačná, súčasnosť tu pôsobí ako spojivo medzi tým, čo bude, a tým, čo si myslíme a cítime, že nastane.
Vopred nezasvätený čitateľ, pravdaže, nemá ako vedieť, že ho vo výsledku čaká takmer epické rozprávanie. Na prvý pohľad aj na záložke knihy vidí tri príbehy, tri samostatné útvary, ktorých protagonistami je vždy niekto iný: Naďa, Jaro, Adam. Ponorením sa do čítania sa ponárame do súčasnosti, teda presnejšie, do naposledy prežívaných rokov tohto tisícročia, z čoho príbeh veľmi rýchlo usvedčia moderné technológie. Ale nie iba to. Prvá kapitola, teda pardon, príbeh, má názov Telo s dodatkom (podnázvom) pro-topia, čo zatiaľ – zatiaľ – nemá čitateľ prečo skúmať. Prvý topos na mape bolestí sa teda viaže na súčasnosť a na telo, v ktorom našu známu súčasnosť prežíva Naďa. V podstate taký normálny príbeh mladej ženy s trochu neurčitým, o to „normálnejším“ pozadím: študuje na vysokej škole, býva na internáte, mení brigády a džoby, nudí sa so „zotrvačníkovým“ priateľom a osciluje medzi svojimi krásnymi a vznešenými, no čoraz vzdialenejšími túžbami a snami na jednej strane, a realitou, ktorá ju núti akceptovať brutalitu každodennosti ako normu na strane druhej. Samozrejme, že nikdy netúžila stať sa sexuálnou pracovníčkou, samozrejme, že má radšej koncert klasickej hudby ako vyprázdnený svet internetovej anonymity; ako však má mladá žena prežiť so zdravým rozumom a uchovať si pevné zásady, keď zákony dravého kapitalizmu tlačia rovnako nemilosrdne ako veľké brucho nadržaného slintavého funiaceho šéfa, a požiadať o pomoc by mohlo znamenať prepad na ešte hlbšie spoločenské dno? Ako sa nezblázniť zo skutočnej tváre sveta, ak nie tak, že človek prijme jej pravidlá? A potom sú tu detaily: česká maminka, ktorá Naďu vychovávala sama, otec alkoholik dávno odišiel, no talent po ňom ostal – bol vraj novinár a Naďa má jeho slinu. Pod pseudonymami ňou píše brilantné sexuálne blogy. „Otec, zahrabaný hlboko v zákutiach jej podvedomia… po tom všem, po tom všem, co se mu stalo.“
Druhý príbeh sa volá Jazyk, podnázov u-topia, a my sa v ňom vraciame hlbšie v čase. Sme na prelome 80. a 90. rokov, agilné komunistické kádre sa menia na pravoverných kapitalistov, niektorí páchajú samovraždy, všetci sa strašne tešia na slobodu, ktorá sa všetkým vedno priamo pred očami syntetizuje s tvrdou menou a vtáčím bohom so slobodnými peruťami trhu šíreho ako vesmír; ešte nevieme, že sú z vosku. Kdesi nad Bratislavou stojí novinár Jaro, odmietajúci prijať nastupujúcu realitu. „Komu podľa teba patrí toto mesto?“ pýta sa ho kamarát a kolega Boris. Idealista Jaro cíti z kamaráta, ktorý sa začal venovať akémusi bližšie nedefinovanému „poskytovaniu právnych služieb“, perfídny závan smradu oportunistických prasiat hrnúcich sa k válovom „západného štandardu“. „Domy, podniky, všetko sa presúva z jedných rúk do druhých, rúca sa starý poriadok. Ty vidíš budovy, ja vidím ruiny. Mesto rozdrbané na kašu. Vlastne je to koláč. A ten koláč sa bude deliť. Teraz sa brúsia nože a čistia lyžičky.“ Ach, prečo len nebolo nad slnko jasnejšie, že pre drvivú väčšinu novej nomenklatúry má „sloboda“ presne tú istú definíciu, ako obyčajná filisterská nenažranosť? Áno, už je jasné, po kom Naďa z predchádzajúceho príbehu podedila svoj pisateľský talent i neukotvenosť v brutálnom svete, a je jasné aj to, „co se stalo“ s jej otcom po „tom všem“, aj to, prečo sa stal alkoholikom. Už je jasné, že príbehy v knihe nie sú poskladané naverímboha, len podľa generačných predelov; už je jasné, že tretia časť bude súčasťou tejto istej, na fragmenty popretŕhanej rodiny v spretŕhaných dejinách.
Jej hrdinom je Adam, príbeh má podnázov a-topia a názov Myseľ. Teraz, keď už vieme, že kniha je vlastne koncipovanou trilógiou, očakávame, že sa bude odohrávať v nejakej inej dobe. Ale ktorej? Žeby zabŕdnuť ešte hlbšie do minulosti, do čias Nadiných starých rodičov či sa ako k protikladu surovej privatizácie vrátiť ku kolektivizačným „démonom súhlasu?“ To nie je nutné – vystačíme si predsa s obavami o budúcnosť, tušiac defekty doby súčasnej. A tak Adamovou realitou je budúcnosť, tak trochu v atmosfére dystopickej science fiction, tak trochu film noir, tak trochu s očami Eddieho Constantina a Anny Kariny vo filme Alphaville Jeana-Luca Godarda. Sieťové agentúry, epopisky, kopa angličtiny, málo diakritiky, výrazivo s mnohými „master“, „global“ „rawball“ a kdesi vzadu za virtuálnou odcudzenosťou a sexuálnou hrubosťou ako nenápadná, no perzistentná kulisa, červená niť túžby po láske, po obyčajnom zemitom dotyku, po spojení rozfranforcovaného, ktoré sa niekedy vynára napríklad v podobe listov. Tentoraz starého otca vnukovi. Príbeh niekoľkých generácií sa uzatvára, franforce sa zbiehajú… je to však stále viac túžba ako skutočnosť.
Skutočnosť je krvavý rez šrapnelom, na topografii bolesti našich posledných desaťročí a budúcich perspektív sa utópia stratila. Až neskôr si možno čitateľ uvedomí, prečo sa utópia spája s Jarom a nie s jeho dcérou Naďou, ktorej príbeh autor označil ako protopiu. Ale čo je to vlastne protopia? Podľa severoamerického futuristu Kevina Kellyho je reakciou na utópiu, ktorá je len „nedosiahnuteľná fantázia“. Hoci je utópia pôvodne myslená ako ideál hodný nasledovania, i keď sa nám stále vzďaľuje, Kelly ju chápe ako niečo, čo stráca význam práve vtedy, keď sa vzďaľovať prestáva, keď sa dosiahne. Naopak, protopia je postupné a pomalé smerovanie vpred bez potreby asanácie štruktúr vytvorených pred nami, hľadania silou-mocou niečoho nového v čase, keď najnovším môže byť už len niečo časom preverené. „Dáždnik, ktorý mi pomohol udržať vieru a nádej v ľudstvo“.
Román Ivana Lesaya Topografia bolesti je takým dáždnikom, pod ktorý sa schovali bolesti niekoľkých generácií, ale určite najmä bolesť generácie, čo dostala do daru možnosť odžiť si tie dejiny diskontinuity na vlastnej koži, no v dobe šrapnelov modernosti stále nepodala ucelenú generačnú výpoveď. Niet pochýb o tom, že aj táto kniha je len pokusom o ucelenosť, pokusom o skutočný román, pokusom o navrátenie dôstojnosti a významu štruktúry, formy, tých prvkov tradičnosti, ktoré sme nemali a nemáme právo v mene progresu zatracovať. Ale je to pozoruhodný pokus a napriek zámernej a všade sa objavujúcej vulgarizácii sexuality, poukazovaniu na špinu, dezilúziu, hrubosť, zhovadenie zvyškov prejavov peknosti naozaj nejde o mapovanie chrapúnstva, ktorému sme prepadli a na ktorého opis použil začiatkom 90. rokov Peter Pišťanek cynizmus. Topografia bolesti je skôr obrazom melanchólie, smútkom za premárnenými príležitosťami; ale je to preto, že autorovi krása chýba, nie preto, že sa jej pragmaticky vysmieva.
Napísanie obstojnej knihy si vyžaduje talent a odvahu. Ivan Lesay má len jedno z toho. V krátkom medailóne sa autor predstavuje ako politológ a ekonóm, ktorý napísal detskú knihu a časopis Fraktál mu vydal jednu poviedku. Je teda celkom v poriadku považovať ho za debutanta. Vo svojej knihe sa snaží prezentovať tri čitateľsky atraktívne osudy, ktoré sú navzájom len veľmi pozvoľna prepletené, a zároveň sa vo všetkých hľadajú odpovede na rovnaké existenčné otázky. Postavám to nevyšlo. A Lesayovi tiež nie.
Zdá sa, že najväčším problémom je autorova nerozhodnosť, zachádzajúca až do prehnanej vágnosti. Hneď prvý problém je žánrové určenie diela. Dá sa polemizovať, či ide o román s troma dlhými kapitolami, alebo, a to je pravdepodobnejšie, autor napísal tri novely publikované v jednej knihe. Nasvedčuje tomu aj fakt, že každá časť má svoj názov (Telo, Jazyk, Myseľ – aké originálne). Lesay teda napísal tri novely, ktoré obsahujú jednu hlavnú postavu a mnoho otázok o podstate existencie.
Filozofovanie je prítomné v celej dĺžke knihy, no občas je také plytké, že skrz vody nekonečného
premýšľania o bytí presvitajú ostré skaly klišeovitých výrazov a nezmyselných rečnických otázok. „Ako môžu ľudia tak plytvať, objednávať si niečo, z čoho zjedia len sústo?“ objavuje sa na strane 49, pričom hlavná postava prvej novely Naďa opisuje svoju znovu najdenú lásku k hudbe v uličkách Mnichova, nie globálne ťažkosti s plytvaním potravín. Autor do hláv postáv vkladá myšlienky, ktoré by sa tam vzhľadom na ich charakter a stav nemali nachádzať. Postavy používa ako nástroje na predstavenie svojich vlastných názorov a robí z nich bábky bez uveriteľného charakteru.
Väčšinu času autor aj podarený myšlienkový pochod, ktorý v hlave postavy znie opodstatnene, dorazí niečím prízemným. S obľubou ukončuje rozmýšlanie o živote například samoúčelnými vulgarismy, ktoré aj podarenú pasáž premenia na spľasnutý balón. Pasáž je tak opäť len takmer podarená, takmer uvěřiteľná a takmer čítaná bez prevrátenia očí. Lesayovo miešanie vysokého s nízkym nie je elegantné ani nutné. Skôr to vyznieva, akoby sa hlásila o slovo jeho nerozhodnosť. Chce písať o živote nič neľutujúcej prostitútky a do hlavy jej vpisovať vysoké myšlienky – sice klišé, ale načo rýpať, no potom tie myšlienky zahasí slangom, vulgarizmami a ďalšou vstvou ošúchanosti. Jeho vôľa hľadať odpovede na tisíc rokov staré otázky sa tak stráca pod nánosom neinovatívneho jazyka a čitateľovi ostáva len rozmýšľať, kde všade to už predtým videl.
Keď už ide o tú ošúchanosť, nedá sa nevypichnúť pár skvostných príkladov: „slova se ze mě vyvalila jako vodopád“ (str. 112); „Akí smiešni a bezbranní na tento svet prichádzame. A vlastne, ako smiešne a bezbranne tu prežívame, a akí smiešni a bezbranní umierame.“ (str. 70); „Ale bolo to naozaj tak? Keď som ju tam vo svetle slnka zapadajúceho nad pražským predmestím videl…“ (str. 224). Při ošúchanosti, žiaľ, nejde len o lexiku, celé dychberúce patetické epitetá či tie najtypickejšie obrazy v slovníku neoriginálneho spisovateľa.
V tretej novele, ktorá sa odohráva v dystopickom svete budúcnosti, sa nachádza priam enumerácia zločinov proti popkultúre. Autor tu vykráda Kazua Ishigura, seriály Westworld a Black Mirror, dystopickú trilógiu Žatva smrti a určite aj niečo ďalšie, čo moja hlava, pobúrená tým chaosom, nestihla zaregistrovať. Lebo je to presne taký chaos, ako to znie. Autor nešpecifikoval, aký časový úsek prebehol medzi príbehom Nade a Adama (Adam je jej syn), ale vzhľadom na to, že v tretej novele stále žije protagonista druhej novely, Adamov dedko, dá sa predpokladať, že to mohlo byť maximálne päťdesiat rokov, a aj to len vtedy, ak budem skutočne štedrá. Napriek tomuto krátkemu časovému úseku máme zrazu v knihe celkom iný svet, ktorému som nielenže nerozumela ja, ale zrejme ani samotný autor, pretože ten už od dobroty nevedel, čo také by doň ešte pripísal. Adam tak svoje existenčné otázky rieši až kdesi na ďalekom pozadí komplikovaného sveta budúcnosti, v ktorom si ľudia môžu zaheslovať myseľ, môžu a nemusia byť skutočnými ľuďmi a môžu žiť buď v tzv. podsvete, alebo v skutočnom svete, kde sú budovy po novom postavené z akejsi nemateriálnej látky. Opakujem, prebehlo maximálne 50 rokov od bodu, v ktorom žijeme teraz. V tretej části knihy autor celkom stratil kontrolu nad vlastným výtvorom, všetko prestalo dávať zmysel a jeho neautoritativnosť a nerozhodnosť písali za neho. Záver je ešte vágnejši ako predošlé dva, a preto sa vynára otázka, čo si tým autor vlastne dokazoval. Že odpovede na tie jeho filozofické otázky existencie nikdy nezískame? Že možno získame, ale on ich odmieta napísať do knihy explicitne, a tým ich vyzradiť? Že nemá ani najmenšieho tušenia, čo si tým dokazoval? Tretia odpoveď sa mi zdá nejvhodnejšia.
Odvaha Ivanovi Lesayovi nechýba. Začal príbehom o prostitútke, ktorý sa nebezpečne nakláňa k stereotypnej ohranosti a obsahuje do veľkej miery nevysvetliteľné brakové pasáže. Pokračoval novelou, ktorá ma donútila mu takmer odpustiť tú prvú, pretože je jednoduchá, elegantná a konečne aspoň trochu dôveryhodná, no potom s ladnosťou preskočil ďalej. Nanešťastie, ladnosť sa neodzrcadlila v zobrazení príbehu Adama, ktorý vyznieva jako utrpenie. Pre autora ho napísať, pre mňa prečitať. Topografia bolesti svoj názorov skôr ako vo filozofii odráža v pocitoch čitateľa, ktorý počas zahľbenia sa do textu nepochybne nejakú tú bolesť, fyzickú či psychickú, cíti. V mojom prípade to, žial, fyzické vôbec nebolo.
Adéla Vojtušová
časopis Rozum č. 3/2021
A-KO-ŽE. Lesankin fantastický svet
Karol Sudor o Pištovi Vandalovi povedal, že kresťan-metalista je výborné PR. Pri Ivanovi Lesayovi, štátnom tajomníkovi-metalistovi, by to mohlo fungovať tiež.
Tublatanka, Doktor Alban, DJ Bobo alebo ako rozosmiať mamy
Mám rada, keď za textom detskej knihy vidieť nejakú autorovu stratégiu. V Lesanke je ju cítiť naozaj silno. A je ich hneď niekoľko. Je tu napríklad očividná snaha získať si čitateľky-mamy, napríklad aj vtipmi, ktoré evidentne nie sú určené deťom (o chlapcoch z posilňovne sa píše, že sypú; na jarmoku vyspevuje zubár Doktor Alban o svojom živote, inokedy zase vyhráva Tublatanka alebo DJ Bobo). Lesankin tato ako rozprávač má tendenciu sebazosmiešňovania (podobne ako Janovicov Drevený tato). Priznáva, že je nehorázne lenivý, hlavne keď v televízii idú formuly, klame, myslí len na to, kedy si dá pivo a kvôli nemu neraz stratí prehľad, čo sa deje s deťmi.
Nejedna mama si povie, že aj u nich doma to vyzerá rovnako. Ďalší medziriadkový vtip vyhradený pre mamy: v kapitole, kde Lesanku s kamarátkou unesie skupina otrokára Vetroplacha a chce z nich urobiť otrokov, si dievčatá uvedomia, že ako otrokyne budú musieť variť, prať, žehliť – robiť všetko to, čo robia mamy. Knihu údajne napísali Lesanka s tatom, kamarátkami a mamou spoločne a najlepšie sa tak aj číta – v tandeme rodič-dieťa. Je skvelé, že tento trend rodinnej zábavy, ktorý sa osvedčil pri filmových rozprávkach, skúšajú aj spisovatelia detských kníh.
Mne aj potomstvu sa veľmi páčil aj autorov cit pre jazyk. S ľahkosťou tvorí nové vtipné slová, pohráva sa s menami aj homonymami (prepravka ginu sa zmenila na dobroprajného džina, ktorý plní všetky želania). Niektoré jeho novotvary dokonca prešli do nášho rodinného slovníka. Hoci autor nie je vôbec spisovateľ, štylistika nikde nazadrháva.
Čo môžeme závidieť rodine Lesayovcov
Geniálny Philip Roth ma naučil, že nemám voyeuristicky pátrať po tom, koľko z textu má pôvod v autorovom živote. Ale pri knihe A-ko-že mám pocit, že je presne tým, za čo sa vydáva. Spoločnými fantáziami celej rodiny, ktoré si zapísal raz otec, raz Lesanka, raz jej kamarátky (kapitoly sa nazývajú Zo zápisníka Lesankinho tatka, Z Lesankinej prvej písanky, Z počítača Lesankinho tatka, Z Lesankinej druhej písanky, …). Všetky najprv vychádzajú z reálnej situácie, ktorá sa v istom momente prepne do bláznivej polohy – postavy sa odrazu ocitnú v rozprávkovej krajine Lesankovo (presne ako v Bambuľkove, aj tu platia celkom iné pravidlá. Napríklad, dievčatá poľahky porazia chlapcov v presile 🙂 ).
Lesankovo sa nijako nedá lokalizovať geograficky ani časovo, je to skôr stav mysle, kde nič je nemožné. Je tu všetko, čo dievčatá vo veku 7 – 10 rokov zaujíma: zvieratá, šaty a svet z minulých storočí, čarodejníctvo či dokonca rozmýšľanie o zmysle života, smrti a živote po smrti. Lesankine príbehy sú také divoké, že ich pravdepodobne naozaj do veľkej miery vymyslela autorova dcéra s kamarátkami, ktorým je kniha venovaná. Ak tvorba tohto textu naozaj prebiehala takto, ako kolektívny rodinný proces, tak potom rodine Lesayovcov máme čo závidieť a čím sa od nich inšpirovať.
Výstavba minipríbehov – pochabé zvraty v šialenom tempe – je daňou za to, že ich spoluvytvárala nespútaná detská hlavička. Ale detské publikum sa určite sťažovať nebude. Čím pojašenejšia zápletka, tým viac sa moja dcéra smiala. Hoci nie všetky kapitoly sú rovnako vydarené a vtipné, každý deň sa dožadovala Lesanky, až kým sme túto takmer 100-stranovú knihu nezdolali. Tu je ukážka z prvej kapitoly, kde hlavná hrdinka s otcom zaspia a náhle sa ocitnú v zvláštnej krajine:
Lesanka s tatkom si po ceste lámali hlavu, ako zamaskovať pyžamá, aby nevyzerali ako pacienti na úteku z nemocnice. Našťastie, v Lesankove sa dá s trochou fantázie ľahko niekoho prekabátiť alebo ošáliť – teda preobliecť. Len čo sa dostali k blízkemu vinohradu, uvideli tam dvoch strašiakov vo vyradených dresoch miestneho futbalového klubu. Jeden bol o dosť menší, asi žiacka liga, a stál rovno v krtinci. Ale aspoň mal jasnočervenú šiltovku. Vyblednuté tričká pôvodne zelenej farby a sprané modré trenírky na nich povievali ako rohová zástavka. Tatko a Lesanka sa na seba figliarsky pozreli a vymenili si s nimi úbory ešte nadšenejšie ako futbalisti po zápase, lebo tí si trenírky nemenia. Na Lesanke ešte aj ten žiacky dres visel ako šaty, ale ináč im to seklo. Slamení panáci, naopak, vyzerali aj v pyžamách dosť odstrašujúco.
Lesanka na psychiatrii
Nezmyselný dej pod povrchom ukrýva aj autorove zamýšľanie sa nad prestupovaním hranice medzi realitou a fantáziou. Čo navodzuje iné stavy mysle? Zaspávanie, úraz, alkohol, traumatický zážitok alebo len obyčajné snívanie s otvorenými očami. V poslednej kapitole ústami primára psychiatrie autor vysvetľuje, že hranica medzi skutočnosťou a snom, medzi normálnym a nenormálnym neexistuje, že ľudia sú tým, čím sú naozaj, a zároveň tým, čím sú vo svojich predstavách. V kontexte toho, že rozprávačova (autorova) manželka je psychologičkou, to nie je banálne tvrdenie. Náš mozog naozaj spracúva podnety z našich predstáv rovnako, akoby sa naozaj stali.
V tejto poslednej kapitole odvedú Lesanku, jej kamarátku Pinelku (narážka na Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela v Pezinku 🙂 ) a Lesankinu mamu na psychiatriu, hoci ony majú pocit, že sú v celom čudesnom Lesankove jediné normálne. V tomto príbehu sa bránou do Lesankova stáva zrkadlo – opäť je to určite narážka na psychiatrické kvázizrkadlo, spoza ktorého pacientov niekto pozoruje. Všetky tieto ťažké témy dokázal autor prepašovať do knihy tak, že detského čitateľa nijako nerušia.
Ilustrácie
Čiernobiele postavičky Petry Lukovicsovej rozpoznáte na prvý pohľad. Okrem A-KO-ŽE ilustrovala aj knihu Cesta na svet/Cesta na svět, album Môj rodinný album, práve jej vyšla knižka City v city; jej ilustrácie sa objavili v Slniečku aj novinách. Tentokrát k roztopašným postavičkám pridala aj koláže, takže ilustrácie sú farebnejšie. Sú a-ko-že nakreslené na linajkovom papieri s okrajmi – to všetko podporuje dojem autentickosti (akoby príbehy boli naozaj vytrhnuté z Lesankinho zošita).
Komu je určená kniha A-ko-že. Lesankin fantastický svet
Deťom, ktoré už vyrástli z mierumilovných rozprávok a hľadajú niečo akčnejšie. Lebo v Lesankove sa dejú veci! Dievčatá granátmi bojujú proti zákernému otrokárovi Vetroplachovi, z lietajúceho koberca zmrzlinami bombardujú školy a škôlky. Je to ešte detský, rozprávkový svet, ale už s náznakom dospeláckych tém, takže odhadujem na kategóriu 7 – 10 rokov.
Odporúčam však čítať spolu s deťmi – občas potrebujú niečo vysvetliť, a to nielen retro reálie typu Doktor Alban. Navyše, v celej knihe sa hojne popíja alkohol. Zo začiatku mi to neprekážalo, ale keď popíjal nielen Lesankin otec, ale opili sa aj kone a dokonca aj dieťa, tak som tieto pasáže preventívne cenzurovala 🙂 . Alkohol sa spomína naozaj v každej kapitole, takže urobiť z neho leitmotív celej knihy bol autorov zámer. Je v tom určite odkaz rodičom, aby rodičovanie nebrali tak vážne a radšej sa nechali unášať bláznivou fantáziou detských hier. Určite aj odkaz v zmysle carpe diem. Veď alkohol je len dospelácka paralela bláznivých detských hier a snov. Autocenzúra, ktorú vypíname alkoholom, to sú len kultúrne nánosy. O koľko ľahší je život bez nich, si môžete vyskúšať s Ivanom Lesayom a jeho Lesankou. Alebo s vlastnými deťmi 🙂 .
Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.
Knihu A-ko-že. Lesankin fantastický svet vydalo v roku 2016 vydavateľstvo Trio Publishing. Má 96 strán a rozmer 168×230 mm. Ak sa vám táto recenzia páčila, A-ko-že si môžete kúpiť tu.
„Šťastie sa deje pomaly a potichu. Tak si ho treba užívať,“ tvrdí Ivan Lesay
Gešo v Pene dní_FM privítal slovenského autora Ivana Lesaya. Prednedávnom mu vyšiel román Topografia bolesti. Vypočujte si záznam.
(od 43:20)
„Treťou dnešnou novinkou je román politológa a ekonóma Ivana Lesaya. Volá sa Topografia bolesti a hovorí prostredníctvom životných príbehov Nade, Jara a Adama o tom aký vplyv majú dejinné udalosti na životy jednotlivcov – či už žijú v súčasnosti, v minulosti – v bývalom Československu alebo v budúcej Európe. Je to kniha o tom ako tri pokrvne prepojené postavy vnímajú vlastnú identitu.
Prvou postavou je mladá študentka Naďa, ktorá si po sérii zle platených zamestnaní privyrába sexuálnymi službami a píše o tom blog. Druhá postava – Jaro je jej otec, ktorý odišiel od rodiny, keď bola Naďa celkom malá a Adam je jej budúci syn.
Topografia bolesti je čítavá, veľmi slušne napísaná, a je tam množstvo zaujímavých postrehov, ktoré niekedy trocha prekričia samotný príbeh. V každom prípade kniha, ktorá si zaslúži pozornosť. Ukážku z Topografia bolesti od Ivana Lesaya vám prečíta Dominika Žiaranová.“
Ivan Lesay, rodák z Trnavy je slovenský politológ, ekonóm, publicista, nás však zaujíma ako spisovateľ. Okrem odbornej popularizačnej knihy Život na úver napísal aj knihu pre deti s názvom A-ko-že. Najnovšie mu pribudla aj kniha pre dospelých Topografia bolesti. O nej sa s ním teraz porozpráva Jana Hevešiová.
Vypočujte si záznam.
Druhou hodinu Ladenia špeciál od 15:00 sprevádzal Pavol Náther. Témami boli tituly: Martin Kasarda: Krajina krásnych ľudí;
Ivan Lesay: Topografia bolesti;
Richard Brenkuš: SATAMARANGA;
Rastislav Puchala: Archa zmluvy.
Súčasťou bol aj rozhovor so spisovateľkou Dianou Mašlejovou.
Vypočujte si záznam.
Väčšina kníh, ktoré zaujmú našu pozornosť, musia mať krásnu obálku či názov. I keď sa hovorí: nesúď knihu podľa obalu, v praxi sa to vôbec nedodržiava.
Táto kniha má však všetko. Pôsobivú obálku, názov a aj anotáciu. Po prečítaní musím povedať, že aj príbeh, ale vždy je tam to nejaké ALE…
Ľudia, jedlo, stromy, stoly, boli sme vzory na tapete, lepili sme sa na studenú stenu univerza. Z lisu kvapkala masť a hľadala inferno, aby vyživila pekelné ohne, ale pekla nikde nebolo, peklo bolo konceptom nášho splošteného sveta. (s. 296)
Topografia bolesti je príbehom troch rôznych ľudských osudov, ktoré sú pevnými vláknami spojené do jedného celku, i keď sa navzájom neovplyvňujú, sú ovplyvniteľní…
Prvá časť sa zaoberá Naďou a jej prehodnocovaním života. Je to jej telo a ona si môže s ním robiť čo chce. Ona sa môže predávať, môže písať o mužoch, môže prehodnotiť svoju budúcnosť či v istom zmysle zastaviť svoju chorobu.
Druhá časť je o niečo menej záživná a týka sa Jara, ktorý prišiel o ilúzie po revolúcii. Zobrazenie jeho rozhodnutí, ktoré nie sú síce až také fatálne, no zároveň majú veľkú silu na rozvoj či vývoj ďalšieho pokračovania ostatných.
Človek je z povahy sebec, ja som bol určite. A sú okamihy, keď sa treba vyštverať na súš a nehľadieť za seba, či druhých sťahuje vysoká voda. (s. 253)
Tretia časť je už náhľadom do budúcna, kde autor upustil svoju fantáziu najviac a vytvoril dystopickú verziu sveta. Zároveň pridáva do deja aj listovú formu, v ktorej hlavný „hrdina“ ozrejmuje svoje myšlienkové pochody či dokonca skutky, zároveň dáva pohľad na svet a fungovanie, v ktorom nedokážeme ako ľudská rasa odlíšiť to, čo je skutočné, a to, čo skutočné nie je. Ide o prelínanie myšlienok/fantázie so skutočnosťou, ktorej súčasťou sa stanete aj vy čitatelia, nakoľko prestanete vedieť, rovnako ako hlavná postava, čo sa odohráva a čo si namýšľa.
Musím oceniť to, že kniha je naozaj výnimočne písaná, plná filozofických myšlienok, zamyslení sa nad minulosťou, prítomnosť či budúcnosťou, na tým, ako môžeme ovládať svoje telo, no zároveň strácame nad ním silu a vôľu, je plná tajomstiev, rodinných „bolestí“, ktoré majú dopad na fungovanie nielen v kruhu najbližších, ale aj v celej spoločnosti, na to, ako prostredie a režim (či krajina) majú veľký podiel na tom, ako fungujeme, ako zmýšľame, ako konáme.
Nezabúdaj, hovoril Jarovi, v civilizácii sa striedajú režimy, ale ľudia ostávajú rovnakí. (s. 182)
Štýl písania je plný cudzích slov, definícií, ale zároveň aj vulgarizmov, ktoré dodávajú knihe akýsi „šmrnc“. Autor stavil na víziu budúcnosti, predstavenie minulosti, všetko spojil do jednej knihy, do jednej rodiny, ktorá si musela preskákať rôzne prekážky, no zároveň ani akousi šablónovitou rodinou nebola, pretože jej členovia o takú rodinu neprejavovali záujem.
Kniha sa čítala ťažšie, je presýtená informáciami a myšlienkami, čo jej naopak uberá na kvalite a vytvára z nej masu, ktorú keď prečítate, tak neviete, ako ju hodnotiť (i keď tieto myšlienky môžeme brať za pozitívum, ale to už je otázka pohľadu).
Príbeh sa odvíja na pozadí časových rovín, fantázie a skutočnosti, hľadaní zmyslu života, ktorý je plný fyzickej, ale hlavne „psychickej“ bolesti, s ktorou musíme žiť a prežívať.
„…Miloval som ju, bola skvelá, nezaslúžil som si ju… bože, to sú kecy… fakt ti o nej len toto poviem? Mám na ňu veľa spomienok, ale keď sa tak nad tým zamyslím… akoby som ju nikdy nespoznal celú.“
„Akoby žila sčasti v inom svete,“ presne som vedel, o čom hovoríš.
„Neuchopiteľná,“ povedal si a ja som prikývol. (s. 297)
Z troch častí sa mi najviac páčila prvá, ktorá sa držala reality a neodlietala do sfér politiky, minulosti či vzdialenej budúcnosti plnej robotov, rozpadnutého sveta či technického pokroku.
Išla som do knihy s tým, že som čakala jednoducho zložitý príbeh, no dostala som víziu, ktorá nebola „ružová“. I keď narábanie s jazykom bolo výborné, Topografia bolesti si moje srdce nezískala a nepresvedčila ma. Zrejme keby do nej idem s čistým štítom a žiadnym očakávaním, tak moje myšlienky by sa ubrali iným smerom.
Jej prečítanie však stojí za to, pretože je zaujímavou sondou do myšlienok, ktoré sú zložitejšie vyjadrené, no pritom tak ľahko pochopiteľné, až je to desivé. Knihu môžem hodnotiť ako „zvláštnu“, „magickú“, ako literárny počin, ktorý je hodný zamyslenia, no nemôžem si pomôcť, ale niekedy je menej viac a i keď boli myšlienky zaujímavé, ich presýtenosť im značne kazila „imidž“.
Život servíroval malo príbehov a ešte menej point, väčšinou len rozfúkal vatru do slepých uličiek, do alejí bez obsahu, pasáží bezo zmyslu. (s. 305)
>Sima<
Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujeme bux.sk Knihu si kúpite aj na ich stránke. Pre lepšie priblíženie deja si môžete pozrieť video na youtube, stačí, keď kliknete tu.
Môj vzťah k slovenskej literatúre je taký, že ak ma dielo niečím zaujme alebo ide približne o môj žáner, rada mu dám šancu. Keď sa mi teda do pozornosti dostala novinka Topografia bolesti ako slovenský román s nádychom dystópie, siahla som po nej – presnejšie som si ju vypýtala od vydavateľstva Ikar, ktorému týmto pekne ďakujem. A hoci mi napokon kniha až tak nesadla, považujem ju za dostatočne zaujímavý titul na to, aby som vám ho stručne predstavila.
Tri osudy, tri mapy bolestivých miest. Vo chvíli, keď ju zradí zdravie, prehodnotí Naďa svoj vzťah k sebe, k okoliu, a napokon aj svoje morálne princípy. Je to jej telo, môže si s ním robiť, čokoľvek chce. Jaro prehodnocuje z iných dôvodov, o ilúzie prišiel po revolúcii, dôsledky jeho rozhodnutí sú však nemenej fatálne. ?Na konci prepletených príbehov stojí Adam, ktorý novým, neistým a premenlivým svetom budúcnosti prechádza na pohľad s ľahkosťou, pritom si postupne kladie rovnaké otázky a hľadá na ne vlastnú odpoveď. (obálka & anotácia z bux.sk)
Čo by ste možno chceli vedieť o autorovi:
-> Ivan Lesay je okrem iného politológ a ekonóm, ktorý momentálne pracuje v oblasti európskych financií. V rokoch 2015 – 2017 pôsobil ako štátny tajomník Ministerstva financií SR a dostal aj Cenu prezidenta Slovenskej republiky pre mladých vedcov.
-> Je autorom viacerých odborných publikácii a v roku 2012 vydal spolu s Joachimom Beckerom popularizačnú publikáciu Život na úver (Všetko, čo ste chceli vedieť o kríze).
-> V roku 2016 mu zase vyšla rozprávková kniha A-KO-ŽE.
-> Píše tiež texty pre hardcore-metalovú skupinu Fishartcollection. (Široký záber, čo?)
-> O svojom najnovšom spoločenskom románe, Topografia bolesti, hovorí, že sa v ňom snaží „mapovať, aký vplyv majú dejinné udalosti na životy jednotlivcov“ a že je to „kniha o Slovensku, o Česko-Slovensku, o Európe“.
Čo by ste mali vedieť o knihe:
-> Kniha rozpráva tri príbehy zástupcov troch generácii jednej nefunkčnej rodiny. V prvej časti sledujeme mladú Naďu, ktorá sa v súčasnosti trápi s vážnou chorobou a začína si zarábať prostitúciou. V druhej časti sledujeme jej otca Jara na prelome 90. rokov. V tretej časti sa objavuje zmienený „dystopický nádych“, keď sa spolu s Nadiným cynickým synom Adamom pozrieme do neďalekej budúcnosti.
-> Kniha je plná neoznačeného skákania v čase, kvetnatých opisov a komplikovaných úvah, ktoré z nej robia ťažšie, pomalé čítanie.
-> Okrem toho je fakt veľmi otvorená, nájdete v nej veľa sexu a nadávok.
-> Topografia bolesti ponúka zaujímavý, neprikrášlený pohľad na povahu jednotlivcov i spoločnosti, ale spôsob spracovania nesadne každému – povedala by som, že sa musíte naladiť na určitú vlnovú dĺžku, čo sa mne nepodarilo.
Nedávno som vám predstavila všestranného autora Ivana Lesaya a čo-to prezradila o jeho novom spoločenskom románe Topografia bolesti. Dnes sa na knihu pozrieme bližšie.
„Tri osudy, tri mapy bolestivých miest.“
Mapa č. 1: Slovensko, súčasnosť. Naďa žije bežným, no zároveň značne prázdnym životom vysokoškoláčky. Ibaže keď vážne ochorie, začne prehodnocovať svoje doterajšie vzťahy aj zásady a vydáva sa nečakanou cestou – cestou prostitúcie.
Mapa č. 2: Československo, prelom 80. a 90. rokov. Nadin otec Jaro zbiera zničené porevolučné ilúzie a robí množstvo nešťastných rozhodnutí, ktoré ovplyvnia i jeho rodinu.
Mapa č. 3: Budúcnosť. Nadin syn Adam vyrastá opustený v bizarnom svete plnom technológii a krutosti a vďaka vlastnému cynizmu a bezcitnosti sa mu v ňom darí. Až kým zrazu nie…
Kniha postupne predstavuje tri pohľady predstaviteľov troch generácií jednej rodiny, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Každý z nich je rozdelený nie na kapitoly, ale na neoznačené menšie úseky zoradené bez akejkoľvek chronológie. V praxi sa teda človek začítava na trikrát a často tápa.
Aj keby však príbeh toľko neskákal v čase, nešlo by o žiadne nenáročné, oddychové čítanie. Na to je samotný štýl písania až príliš experimentálny a svojský. Brutálne úprimné, ničím neprikrášlené obrazy (často plné sexu a doplnené kopou nadávok) sa tu striedajú so zvláštnymi, až poetickými obrazmi, a rôznymi zamysleniami. Tie môžete považovať za hlboké alebo možno pseudohlboké – podľa toho, nakoľko vám kniha a jej spôsob spracovania sadne.
Mne sa asi najviac páčilo zobrazenie našej známej slovenskej spoločnosti naprieč dejinami, či už extra pohľad na pre mňa neveľmi známe revolučné obdobie, zobrazenie „dnešku“ bez zbytočných ilúzií alebo farbistá, znepokojivá vízia budúcnosti. Objavovanie dystopického sveta prostredníctvom Adama ma rozhodne bavilo najviac, lenže zároveň s touto časťou prišiel i záver, ktorý považujem za zbytočne mätúci a plný nedopovedaných náznakov.
Autor naozaj vyniká v zobrazení nedokonalých, nie práve sympatických, ale pritom veľmi realistických a ľudských charakterov. Zaujímavý je tiež jeho vedecko-spisovateľský pohľad na fungovanie spoločnosti. Ibaže celkovo pre mňa kniha so všetkým až príliš tlačí na pílu a v tom, čo malo byť svojské, hlboké, originálne a dávať podnety na zamyslenie, som sa skôr strácala a nie som si ani istá, čo mi chcelo dielo povedať. Možno je chyba aj na mojej strane – no určite nie len tam.
Verím, že si Topografia bolesti nájde svojich čitateľov, ktorí sa vďačne ponoria do takéhoto umeleckého spracovania nepeknej reality a ktorí budú s autorom ochotne hĺbať nad jednotlivcami i spoločnosťou zo všetkých stránok. Ak vás teda román čímkoľvek zaujal, pokojne mu dajte šancu. Ja však preferujem priamočiarejší štýl písania, jasnejší dej a menej deprimujúce príbehy, takže som v tomto prípade skrátka siahla úplne vedľa – a preto som sa knihu rozhodla nehodnotiť hviezdičkami.
Pri ktorej knihe ste si naposledy povedali – tak toto bol zásah vedľa? A nie, Posledný džentlmen sa neráta, to sme už rozoberali. 😄
Pamätáte, ako som pri minirecenzii Čierne klamstvá musela využiť anotáciu, lebo lepšie som to opísať nevedela? Tak teraz ju využijem z iných dôvodov:
➡️ Tri osudy, tri mapy bolestivých miest. Vo chvíli, keď ju zradí zdravie, prehodnotí Naďa svoj vzťah k sebe, k okoliu, a napokon aj svoje morálne princípy. Je to jej telo, môže si s ním robiť, čokoľvek chce. Jaro prehodnocuje z iných dôvodov, o ilúzie prišiel po revolúcii, dôsledky jeho rozhodnutí sú však nemenej fatálne. Na konci prepletených príbehov stojí Adam, ktorý novým, neistým a premenlivým svetom budúcnosti prechádza na pohľad s ľahkosťou, pritom si postupne kladie rovnaké otázky a hľadá na ne vlastnú odpoveď. ⬅️
Rada by som súhlasila, že presne toto som v knihe našla, ale ja som sa nevedela chytiť na myšlienkové pochody hlavných hrdinov. Ako sa hovorí, sto ľudí, sto chutí, každá kniha bola napísaná pre nejakého čitateľa, ale ak mám byť úprimná, neviem túto knihu prirovnať k žiadnej, ktorú som doteraz čítala, čím by som vám ju priblížila. Asi som ich prečítala mega málo. 🙈 Väčšinu príbehu som mala pocit, akoby sa hlavné postavy snažili prerozprávať fantas(divočiny), ktoré sa im snívali, keď sa mohli nekonvenčne utrhnúť z reťaze reality, no dávkovali ich v slede za sebou, že ak im nerozumeli oni, tak ani ja som to nedala. Musím uznať, že prečítanie neľutujem, pretože autor používa obdivuhodnú hitparádu slov, preto sa usmievala aj moja slovná zásoba a ak si mám z knihy niečo vziať, tak jednoznačne pochytiť kúštiček hry so slovami bez pravidiel. 😍 Do poznámok som si uložila napr. „vzdorovito pozrie na neznámu postavu v tušených súradniciach“, alebo „Všetci si čriepkami minulosti pečiatkujeme ospravedlnenky.“ či vrch ľadovca (bez irónie, naozaj pekná myšlienka) – „čas je však presvedčivá jednosmerná ilúzia, cúvať sa v ňom nedá“. Ide o tri príbehy a pri každom ďalšom som dúfala, že sa už chytím. No ak som začala chápať, autor ma velice rýchlo vyviedol z omylu. Sem-tam mi príbehy prišli ako básničky, poézia pretavená do románu. Text však pôsobí tak suverénne, že si nedovolím veľkú kritiku, ale obdivujem korektorku (opäť nehľadajte iróniu), že sa dokázala vyznať, čo je omyl autorskej slepoty a čo je zámer. Záverom mi všetky tri postavy predsalen prišli aspoň v niečom podobné. Ani jednu som nepochopila, a to si myslím, že som bola svedomitá poslucháčka. Moja rozšírená slovná zásoba by knihu celkovo opísala ako vynaliezavý chaos (miestami neprístupný pre slabšie povahy) kombinovaný so zhlukmi slov, vloženými na papier sťa provizórny amfiteáter, ale… aký bol účel hry? Kniha ma zaujala aj vďaka názvu, sprvu som čakala niečo psychologické o bolesti v pravom zmysle slova, ale minimálne z hľadiska marketingu to bol skvelý ťah. Ak nehľadáte typický príbeh a chcete naozaj výzvu, tak si bez hanby doprajte Topografiu bolesti. Napokon, aj ja som to zvládla až do konca. 💪 📖
Knihu nájdete na Bux.sk – https://www.bux.sk/knihy/562883-topografia-bolesti.html a ja touto cestou ďakujem za recenzný výtlačok. ❤
Mám kamarátov, ktorí bývajú v bydlisku autora, a keďže je to malá obec, dostala sa mi do ruky táto kniha. Musím sa priznať, že som k nej choval určité predsudky, tým pádom kniha mohla iba prekvapiť. A verte-neverte podarilo sa jej to. Príjemne. Síce zo začiatku mi vadili heslovité vety, a zopár štylistických chybičiek, ktoré možno nedávali zmysel iba mne, neskôr však sa preukázala naozajstná sila literatúry a trochu poézie a kopa postrehov, ktoré mi prišli naozaj trefné. Posledná časť knihy je akési sci-fi, ktoré pre mňa OSOBNE nieje, celkovo vzaté, príťažlivé, takže som si ho až tak neužil. Určite si však zaslúži, aby bola hodnotená vyššie, tak skúsim dorovnať hodnotenie tak, aby to bolo podľa mňa spravodlivé, aj keď budem musieť dať zámerne vyššiu známku. To je daň za to, že som len druhý hodnotiaci.
netopýr 088
